TIGROARCHÍV Róberta Sinaia: Zlatá horúčka v Kalifornii.

Pevnosť Fort Sutter neďaleko rieky Sacramento v Kalifornii bola zahalená do dymu zo spáleného pušného prachu a od ohňa horiacej stodoly, nachádzajúcej sa napravo od vstupnej brány. Končilo sa leto roku 1847 a drevená pevnosť zažívala jeden z ojedinelých nájazdov Indiánov.

Kapitán Sutter stál pri úzkej strieľni a nabíjal svoju pušku: „ Obracajú sa na severozápadnú stranu hradieb!.. . Nepustite ich príliš blízko, aby znova niečo nepodpálili!.. . No poďte. Jedného z vás pošlem do horúcich pekiel. “
Sutter vypálil a videl jedného Indiána prudko dopadnúť na zem. V tej chvíli však indiánski jazdci prudko zahli za roh opevnení a zmizli mu z dohľadu. Kapitán, len čo sa rozbehol v tú stranu na pomoc ostatným, začul výkrik jedného z obrancov: „ Kapitán! Oni ustupujú! Vystrelili salvu šípov a utekajú k Sacramentu. “
„ Aha, áno, “ zadychčane prisvedčil Sutter, ktorý práve vybehol na ochodzu. „ Nechali mŕtvych a utekajú preč... Myslel som, že s Paiutmi som sa už vysporiadal dávno, ale s nimi človek nikdy nevie... Priveďte kone! Rusty, zhromaždi mužov! Vyjdeme z pevnosti! “
„ Áno, pane, “ zvolal Rusty a pokynul niekoľkým robotníkom, zamestnaným na Sutterovom ranči, aby mu prišli pomôcť odväzovať kone, nepokojne strihajúce ušami. Sutter oprel pušku o hrubý kmeň hradby a zišiel dole. Len čo Rusty priviedol kone, kapitán sa aj s tridsiatimi mužmi vyšvihol do sedla: „ Otvorte bránu!.. . Na poliach pracovali naši ľudia. Dúfajme, že sú v poriadku... A vy zahaste ten oheň, aby sme nevyhoreli do tla... Za mnou! “
Chlapi zabodli koňom ostrohy do slabín a konské kopytá zvírili na nádvorí mračno prachu. Cvalom sa pustili cez zvlnenú trávnatú krajinu, všade na dohľad ohraničenú hustými lesmi. Oddiel prekročil rieku a dorazil k miestu, kde dohorievalo obilie. Sutter si červenými očami prehliadal spúšť: „ Celá úroda je v keli. Svine. Všetko vyšlo navnivoč... Nevidno tu niekde chlapov, čo tu robili? “
„ Ani nie, “ bezradne konštatoval Rusty. „ Telá tu nevidno, preto je nádej, že pred tými diablami ušli... Pozrite k lesu. Naši chlapi idú sem. A sú živí. “
„ Poďme k nim, “ zavelil Sutter a vzápätí sa jeho kôň rozbehol. O chvíľu už podával svoju čutoru mužovi, ktorý si dlaňou zakrýval rameno obviazané zakrvavenou šatkou: „ Tu máš, napi sa... Tak čo sa stalo? “
„ Ďakujem, pane, “ načiahol sa k vode spotený chlap a dal si niekoľko dúškov. „ O Indiánoch sme ani netušili. Iba keď sme počuli, že pri pevnosti sa strieľa, až vtedy sme si pripravili pušky. Kto mohol vedieť, že budú utekať práve tade?.. . Párkrát sme stačili vystreliť, ale bolo ich priveľa. Radšej sme sa schovali... A potom to podpálili. Zhorelo aj to, čo sme zožali od rána. Aj s vozmi. A kone ukradli.. “
„ Do čerta, “ nervózne zahrešil Sutter. „ Nemohli ste nič robiť... Už aby sme pristúpili k Spojeným štátom. Federálna vláda potom bude povinná v tejto oblasti nastoliť poriadok. Vojska má dosť. “
„ Prečo nepožiadate o pomoc kalifornského guvernéra? “ akoby mimochodom nadhodil Rusty, pričom sa neustále rozhliadal po tlejúcom poli. Sutter odpovedal trochu podráždene: „ Už som žiadal. Guvernér na mňa kašle. Povedal mi, že nie je osobný strážca... Pravda je taká, že Spojené štáty Kaliforniu od Mexičanov vybojovali, ale zatiaľ je pre ne tento bohom zabudnutý kraj nezaujímavý. Lenže to je voči mne nespravodlivé. Ja sa pamätám, keď v San Franciscu nestál ani jediný dom. Je to moja zásluha, že tento nehostinný kraj sa takto zmenil. Moje dielne na spracovanie koží, plantáže a obilné polia dávajú ľuďom prácu. Mnohí ste sa sem prisťahovali aj s rodinami. “
„ To je pravda, kapitán, “ súhlasil Rusty a s ním mnohí ďalší. „ Tu máme prácu, preto tu máme aj domov. Prišiel som sem kvôli práci a do San Francisca sa prisťahovalo mnoho ľudí, aby si tu založilo živnosti. Pôdy je tu dosť. “
„ Áno a je to moja pôda, “ zdôraznil Sutter. „ Všetka pôda v okolí San Francisca patrí mne. Mexický guvernér mi ju daroval za moje služby v boji proti Indiánom. Teraz pomáham Američanom, ale zasluhujem si za to vďaku. Správe platím dane, preto chcem vidieť za čo ich platím... Dobre, vezmite tých chlapov k sebe na kone. Vraciame sa na ranč. “

**********************************

V polovici januára 1848 sedel Johann Sutter nad účtovnými knihami a spolu s účtovníkom preberal minuloročnú bilanciu: „ Minulý rok sa predalo pekných pár koží. Zisk je celkom služný. Tento rok by sa malo dariť ešte lepšie. Obchod so štátmi americkej Únie sa pomaly rozbieha. Američania za Kaliforniu zaplatili Mexiku 15 miliónov dolárov, takže teraz je už iba otázkou času, kedy nás do Únie začlenia. Konečne. “
„ No, zopár rokov to ešte trvať môže, “ sucho poznamenal účtovník. „ Hranica sa musí najprv upokojiť a je tu ešte málo ľudí na to, aby nás Únia zobrala. “
„ To nič, “ optimisticky povedal Sutter. „ Hlavné je, že americká vláda tu už investuje. Svoje peniaze by predsa nehádzala do vody len tak, pre nič za nič... Čo sa týka nákupu koží, treba skúsiť, či Indiáni na juhu nebudú predávať za lepšiu cenu. Náklady na dopravu nie sú až také vysoké a z Bostonu mám už teraz dosť objednávok. “
Účtovník si niečo zapísal do útleho zošita a povedal: „ V tom prípade by sme sa mohli dohodnúť s niektorým zo sanfranciských lodiarov, že všetok náš vývoz sa bude uskutočňovať výlučne jeho prostredníctvom, pričom by sme mohli žiadať paušálnu cenu za dopravu. “
„ To áno, ale stavím sa, že ani jeden z tých vydriduchov s tým nebude súhlasiť, “ vzdychol si Sutter. Potom prelistoval niekoľko strán a opýtal sa: „ A čo tá nová píla v Colome? Mali by sme ju čo najskôr spustiť do prevádzky. Prisťahovalcov pribúda a na jar bude treba veľa dreva na stavby. “
„ Píla je už skoro hotová, “ oznámil účtovník a odložil zošit nabok. „ Zruby už stoja a predvčerom osadili pílové listy. Dnes osadzujú remenice. Stačí už iba vykopať vodný náhon. American river má v tých miestach výdatný prúd, píla pôjde ako hodinky. “
„ To som rád, “ potešil sa kapitán. „ Pošlite tam Jamesa Marshalla. Je to šikovný tesár. Práca by mu nemala trvať viac ako zopár dní... Dobre, to je všetko. A nezabudnite povedať starému Benovi, že dnes budem obedovať o hodinu neskôr. “
„ Ako si prajete, pán kapitán, “ úctivo sa uklonil účtovník a pomaly vyšiel z miestnosti.

**********************************

O týždeň neskôr niekto Sutterovi zabúchal na dvere. Kapitán, ktorý práve písal akémusi priateľovi list, sa odlepil od stola a otvoril. Do vykúrenej izby vstúpil rozrušený a premočený muž. Sutter sa ho okamžite ujal: „ Preboha James, čo sa stalo? Máš byť predsa na píle v Colome... Poď, daj si dole ten kabát, si úplne mokrý... “
„ Pane, “ drkotal zubami James Marshall. „ Musím s vami hovoriť. Ale nie tu. Nikto nás nesmie počuť. “
„ Čo sa deje, James? “ robil si starosti kapitán. „ No dobre, pôjdeme hore na poschodie. Tam nás nebude nikto vyrušovať. Všetci sú preč. “
Obaja vyšli po schodoch a vstúpili do malej izby. Muž znova vyplašene hádzal pohľad raz na Suttera a raz na dvere: „ Zamlkli ste, pane? Je to veľmi dôležité. Celá vec je prísne tajná. “
„ Upokoj sa, James, “ chytil kapitán Jamesa okolo pliec. „ V celom dome niet nikoho okrem účtovníka. Nech je to čokoľvek, ručím za to, že sa to nikto nedozvie. “
„ Pán kapitán, pozrite, “ vytiahol Marshall z vrecka zhúžvanú šatku a na stôl vysypal niekoľko malých okrúhliačikov. „ Je to zlato, pane. Našiel som ho na píle... Ak sa toto niekto dozvie... “
„ James, pomaly James, “ neveriacky povedal Sutter a vzal do dlane jeden kúsok žltého kovu, ktorý sa matne leskol na stole. „ Pekne poporiadku. Tvrdíš, že toto tu je zlato? Ako si k nemu prišiel? “
„ Ja neviem, “ zmätene sa mykal Marshall. „ Kopal som ten náhon k píle... Niekoľkokrát som zaťal čakanom do zeme a spod kameňov sa vyvalilo toto. Je to čisté zlato. Asi ho naplavilo Sacramento, alebo čo. Určite ho tam je ešte veľa. “
Vtom sa otvorili dvere a do izby nazrel účtovník? „ Prepáčte, pán kapitán, chcel som sa len opýtať, na kedy pripraviť zásielku pre... “
„ Teraz nie, príďte neskôr, “ bleskovo ukryl Sutter v dlani žltú hrudku. „ Mám tu neodkladnú záležitosť. Sám vám prídem povedať... No, choďte. Choďte už. “
Účtovník ešte nenápadne natiahol krk, aby videl čo zaujímavé leží na stole, no Sutter ho taktne vytlačil von. Marshall bol vrcholne znepokojený: „ Kriste pane, vy ste nezamkli. Veď som vám to pripomínal. Ten chlap nás špehoval. “
„ Nič sa nedeje, James. Prišiel sa len niečo opýtať. Nič viac, “ ľahkovážne povedal Sutter. Potom, skúmajúc drobný kamienok, pomaly podišiel k skrini a vybral z nej fľaštičku: „ Ak je to naozaj zlato, pokus s lúčavkou kráľovskou to potvrdí...tak...trochu to potriem... Fíha, človeče. Rýdze zlato. Môj ty bože... Hovoril si o tom s niekým? “
„ Ani nápad, “ horúčkovito sa triasol Marshall. „ Bežal som rovno za vami. Musím sa okamžite vrátiť do Colomy a všetko starostlivo ukryť, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo potom nech nás chránia všetci svätí. Veľmi vás prosím, pane. Poďte so mnou. Veľmi sa bojím. “
„ Len pokoj, “ šúchal si bradu kapitán. „ Pôjdeme až ráno, už sa čoskoro bude stmievať. Je to 18 hodín cesty. Prenocuješ tu v pevnosti a zajtra sa vydáme na cestu. “
„ Zajtra už bude neskoro, pán Sutter, “ jachtal Marshall a nerozhodne robil úkroky striedavo na obe strany. „ Ja...ja musím ísť hneď... Ale príďte, áno? Hneď zajtra... “
Len čo Marshall rezko vybehol na chodbu, Sutter sklonil hlavu a roztvoril dlaň. Žltý kamienok príjemne hrial.

**********************************

O niekoľko dní sa v sanfranciskom saloone zastavil traper. Oprel sa o pult a čašníkovi povedal: „ Dvakrát rum. Veľký. “
Čašník zobral otvorenú fľašu a dvakrát z nej odlial. Keď poháriky postavil pred zákazníka, nedalo mu, aby sa neopýtal: „ A pre koho je ten druhý? Teba som tu ešte nikdy nevidel. Si tu so spoločníkom? “
„ Starému Conrádovi spoločníkov netreba, “ zahučal traper a na dúšok vypil jeden rum. „ Keď budeš mať toľko rokov ako ja, jeden ti stačiť nebude. Celé leto som na severe lovil kožušiny, ale prišiel som až teraz. Počul som, že tu platia veľmi dobre. “
„ Podľa toho, koľko pýtaš, “ zasmial sa hostinský. „ Mal by si sa opýtať u Suttera. Ten má najväčšie garbiarne na celom Sacramente. Skús tam. “
„ Už sa stalo, “ priložil si druhý pohárik k ústam traper. „ ... Lenže ten prefíkaný Sutter je dosť lakomý. Chcel by to pomaly zadarmo. Tomu asi na poriadnom obchode už nezáleží. Zrejme našiel zlato. “
V tej chvíli sa v krčme rozhostilo neuveriteľné ticho. Trapera to však vôbec nevyviedlo z miery: „ Čo ste zrazu, stratili reč? Snáď som až toľko nepovedal. “
„ Ty si niečo videl? “ ozval sa chrapľavý hlas spomedzi mužov, ktorí okolo trapera utvorili kruh. Ten sa im otočil chrbtom a pozrel na čašníka stojaceho s otvorenými ústami: „ Nože, nalej ešte jeden... Veľa som nevidel. Iba chlapov, čo stáli po kolená v ľadovej vode a premývali piesok na American river... Ďakujem... . Prečo sa tam asi tak trápili? Hm? “
„ A čo bolo ďalej? “
„ Ďalej nebolo nič. Iba ma rýchlo poslali preč. Asi nechceli, aby som niečo videl. Som presvedčený, že dačo majú. “
„ Tak prečo si tam neostal? “
Traper sa konečne otočil, aby si pozorne prehliadol tie dychtivé tváre: „ Dožil som sa staroby a chcem aj v pokoji zomrieť. Toto je pre tých, čo od života čakajú zázrak. Ja to už mám za sebou... “
„ Kde si videl tých chlapov? “
„ Trochu vyššie proti prúdu od tej novej píly v Colume. “
V tej chvíli sa niekoľko chlapov rozbehlo k východu. Za nimi vybehla celá krčma. Čašník zdúpnel: „ Počkajte, kam bežíte! Kto mi zaplatí útratu?.. . No toto? To je nehoráznosť! Kam utekajú? “
„ Idú hľadať zlato, “ nevzrušene poznamenal traper. „ Nalej! “
„ Prepáč, ale ja...ja musím ísť, “ náhlivo odpovedal čašník a odpásal si zásteru. „ Obslúž sa sám. Môžeš vypiť všetko... Zoberiem si niekoľko vecí a idem...za nimi. “
Traper sa uškrnul, vzal fľašu a odpil rovno z nej: „ ... Diabol roztvoril náruč... Všetci sa zbláznili. “

**********************************

V lete roku 1848 bolo koryto rieky Sacramento v okolí Fort Sutter obsadené hľadačmi zlata. Chlapi vymočenými rukami v panviciach premývali metráky riečneho piesku a hľadali drobné zrniečka zlata. V jednom z ramien sa nad plytkou vodou skláňali dvaja muži a naberali štrk. Niekoľkokrát obratne zakrúžili panvicami a prstami začali rozhrabávať ich obsah. Vtom jeden z nich zvolal: „ Paul, mám ďalšie... Pozri, aj tu. “
„ Ukáž? “ načiahol sa Paul a nakukol do panvice. „ Namôjveru. Zrniečka sú drobné, ale je ich veľa... Hahá, máme šťastie. Už sme vyťažili aspoň 2 libry zlata. Ak to takto pôjde ďalej, vrátime sa domov ako boháči... Aha, pozri čo mám ja... Tento je veľký ako hrach. Markus, ja som ti vravel, že sem máme ísť. “
„ Ja sa zbláznim, “ radostne zvolal Markus. „ Počkaj, ešte naberiem... .hm... . Tu nič nie je... “
„ Ale ja mám, pozri, “ žiaril Paul, ktorý z drobného štrku vyberal žlté lupienky. „ Toto tu bude stáť aspoň 2 doláre... . Od rána nič a teraz sa nevieme zastaviť. Nedbal by som, keby tak bolo aj zajtra... “
„ Len to nezahriakni, “ zaryl panvicou do dna Markus. „ Včera sme nevyťažili nič a predvčerom takisto. Vyzerá to, že sme narazili na žilu. Zajtra to skúsim tamto na druhej strane na piesčine. V tej naplavenine môže byť celkom slušné bohatstvo. “
„ Dobre, “ prisvedčil Paul a vyrovnal si kríže. „ Robota je priam otrocká, ale keď sa darí, zavŕtal by som sa aj do stredu Zeme. Keď tu skončíme, vrátim sa domov do Holandska a postavím si dom pri mori. Potom si kúpim loď a ožením sa... “
„ Nože, netáraj už toľko, “ priateľsky napomenul kamaráta Markus. „ Na reči máme dosť času večer... Do čerta, cválajú sem nejakí chlapi. Ber pušku! “
Obaja odhodili panvice a chopili sa zbraní, ktoré mali uložené na brehu. Markus počkal, kým skupina jazdcov zastane obďaleč a s napriahnutou puškou zlostne zablýskal očami: „ Kto ste a čo tu chcete? Toto je náš zábor! “
„ Ako to, váš?.. . “ s úškrnom si odpľul čiernovlasý chlap, ktorý sa zdal byť vodcom. „ Pokiaľ viem, tento pozemok patrí úplne niekomu inému. Volá sa Sutter, alebo tak nejako. To teraz aj tak nie je dôležité. “
„ Aký Sutter, čo to tu trepete za nezmysly? “ ostrým tónom sa do slovnej výmeny zapojil Paul. „ O nikom takom nevieme. Zákon predsa jasne stanovuje, že zábor má byť viditeľne vykolíkovaný a to my máme. Takže bude najlepšie, keď sa poberiete ďalej. “
„ Máš akosi naponáhlo, mládenček, “ nahol sa v sedle vodca bandy. „ Sme tu v úradnej záležitosti. Vyberáme daň z piesku, hahaha. Čím viac piesku preperieš, tým viac zlata nám musíš odovzdať, hehehe. “
„ O takom nariadení som nepočul, “ mračil sa Paul, pevne stískajúc v rukách pušku. „ Na žarty nemáme čas. “
„ Dobre, tak si zažartujeme inak, “ precedil pomedzi zuby chlap na koni, vytrhol spoza opaska pištoľ a vystrelil. Hneď za ním jeho muži, no obaja hľadači zlata stihli odskočiť. Markus vystrelil ako prvý: „ Paul, bež za tie kamene!.. . Naše zlato nedostanete!.. . Paul, strieľaj! Ááá... “
„ Markus! Preboha! Nie! “ zúfalo zvolal Paul, keď uvidel padnúť kamarátovo mŕtve telo do vody. „ Vy svine!.. . Nedostanete ani uncu! Ááá... áách... “
„ To stačí, už je po nich, “ zvolal vodca banditov, keď videl, že sa jeho protivníci nehýbu. Zosadol z koňa a prikázal: „ Mathiew, pozri sa do stanu. Takíto babráci schovávajú zlato práve tam... Aj tu na brehu by mali niečo mať. Aj z diaľky bolo vidieť, že niečo našli... . No nehovoril som? Tu je to... Nie je toho veľa, ale ja mám radosť aj z maličkostí. “
„ Našiel som to, “ zvolal Mathiew, ktorý vyšiel zo stanu a v rukách ťažkal dva veľké mešce. „ Musia mať zo dve libry... Kedy sa rozdelíme? “
„ Ty sa o to nestaraj, “ chladne odvrkol vodca a vyskočil do sedla. „ Zmiznime odtiaľ. Ešte nás tu niekto uvidí... Hejá! “
Jazdci odcválali a čoskoro už nič nenasvedčovalo tomu, že sa na brehu pred chvíľou stalo niečo veľmi zlé.

**********************************

„ Takto to nechať nemôžem, “ rozčuľoval sa o pár rokov na svojom ranči Johann Sutter. „ Odkedy sa tu našlo zlato, celá Kalifornia je hore nohami. Môžem si za to aj sám. “
„ Nie je to tvoja vina, otec, “ upokojoval ho jeho syn Emil, ktorý sa ako právnik úspešne uchytil v San Franciscu. „ Zlato je v Sacramente už tisícročia. Skôr alebo neskôr by ho aj tak niekto objavil. “
„ Ale prečo akurát na mojom pozemku, “ hromžil Sutter. „ Všetci, čo u mňa pracovali, zmizli do hôr hľadať zlato. Výroba sa zastavila vo všetkých mojich mlynoch a garbiarňach. Stratil som väčšinu zákazníkov. Kto mi nahradí škodu? “
„ Máš predsa zlato, “ snažil sa argumentovať Emil. „ Každý deň tu predsa hľadači vydolujú zlato za 1000 dolárov. “
„ Áno, lenže odmietajú zaplatiť za prenájom pôdy čo i len cent, “ vzbå kol Sutter. „ A niet moci, čo by ich k tomu prinútila. Čo im mám vyhlásiť vojnu?.. . Kalifornia konečne vstúpila do Únie amerických štátov a washingtonská vláda sem poslala vojsko na udržanie poriadku. Lenže aj vojaci zutekali a pridali sa k tým bezočivcom hľadajúcim zlato. “
„ Večne to trvať nebude, “ presviedčal najstarší syn. „ Guvernér Masson robí čo môže. Posielajú mu sem úradníkov a vojakov a San Francisco sa znova začína napå ňať ľuďmi. Nie každý sa chce nechať zožrať divej zveri v horách, alebo skončiť s guľkou v chrbte. “
Sutter neodpovedal, ale bolo zjavné, že je veľmi nahnevaný. Nakoniec sa trochu upokojil: „ Na mojich statkoch sa kradne a vraždí. Za to je zodpovedná vláda, keď nevie zjednať nápravu. Vysťahovalcov pribúda, ale o poriadok sa nestará nikto. Hemží sa to tu podvodníkmi, falošnými hráčmi a banditami, ktorí sú schopní kvôli zlatu urobiť hocičo... Zažalujem vládu Spojených štátov. “
„ Ty chceš obžalovať vládu? “ začudoval sa Emil. Jeho otec pevným hlasom prisvedčil: „ Veru tak. A ty mi v tom pomôžeš. Je to vlastne aj v tvojom záujme... Budem žiadať 200 miliónov ako náhradu za pozemky, na ktorých sa budujú ďalšie ulice San Francisca, Sacramenta a ostatných miest. Ďalších 25 miliónov budem požadovať za cesty a mosty, ktoré som tu nechal vybudovať dávno predtým, než sa tu našlo zlato. A 50 miliónov dolárov chcem ako náhradu za škody spôsobené tými bezočivými prisťahovalcami, čo sa bez dovolenia usadili na mojich pozemkoch. “
Emila takáto odvážna požiadavka sprvu ohromila, no keď ju zvážil z právnickej stránky, nezdala sa mu až taká beznádejná: „ Sám to nezvládnem. Budem potrebovať ešte aspoň štyroch právnikov, aby zozbierali dôkazy. Bude to stáť veľa peňazí. “
„ O peniaze sa neboj, “ rozhodne povedal Sutter. „ Vyhľadaj najlepších právnikov, akých poznáš. Prejdi hoci aj celú Ameriku. Na ochranu nášho majetku nesmieme ľutovať ani námahu, ani prostriedky... Právo je na našej strane. Dekréty o vlastníctve tejto pôdy, ktoré mi vystavil mexický guvernér Alvarada, presvedčia každého sudcu. “

**********************************

15. marca 1855 vládla na Sutterovom ranči povznesená nálada. Sutterova manželka sedela so synmi a s dcérou Minou v jedálni rozľahlého domu a pili čaj. Najstarší syn Emil nebol vo svojej koži: „ Myslím, že otec sa do Washingtonu nemal tak ponáhľať. Federálne zákony platia rovnako v celých Spojených štátoch. “
„ Emil, “ chlácholila ho matka. „ Akoby si nášho otca nepoznal. Všetko chce mať potvrdené dvakrát. Vyhrali sme súd o pozemky, je to pre nás veľká udalosť. Otec do tejto záležitosti investoval toľko peňazí a času, že neváhal ani chvíľu. Ty z toho nemáš radosť? Veď to bola aj tvoja zásluha. “
„ Ale pravdaže mám radosť, “ trochu zmierlivejšie poznamenal Emil. „ Len sa mi zdá, že sa nemusel až tak ponáhľať. Kalifornský Najvyšší súd naše nároky v plnom rozsahu potvrdil, preto nevidím dôvod, prečo musel hneď utekať do Washingtonu, aby mu to isté potvrdil tamojší súd. Mohol počkať na lepšie počasie. Je to cesta naprieč celou Amerikou. “
„ Veď on si poradí, “ milo sa usmiala pani Sutterová. „ Má so sebou oddaných chlapov, navyše im dobre platí. Naozaj sa niet čoho obávať... Mina, prosím ťa, nalej ešte čaj. “
„ Áno, mama, “ prisvedčila dcéra a uchopila porcelánový čajník. „ Emil, dáš si jednu šálku? “
„ Už nie, “ odmietol Emil, vstal od stola a zamyslene podišiel k oknu. Zatiaľ čo ostatní vdychovali prenikavú vôňu indického čaju, Emil pozrel na západný horizont a obočie sa mu stiahlo ešte viac: „ Vidím dym. Akoby v San Franciscu horelo... “
„ Čo to má znamenať? “ spýtala sa Mina, ktorá bola pri okne prvá. Emil odpovedal veľmi stroho: „ To neviem. Ale nič dobré to nebude... “
„ Pani Sutterová, pani Sutterová, “ vpadol do jedálne sluha Jean Marchais. „ Tiahne sem dav. Vzbúrení zlatokopovia. Po ceste ničia všetko, čo im príde pod ruku. “
„ Daj zavrieť bránu, “ okamžite prikázal Emil. „ Chlapci, ideme po pušky. Vedel som, že sa niečo zomelie... Mama, ty s Minou zostaň tu. “
Bratia vybehli z izby a bežali do skladu, kde boli uložené zbrane. Potom aj s ostatnými robotníkmi a pomocníkmi vybehli na drevenú palisádu pevnosti. Obzor od sanfranciskej zátoky bol preťatý pásom stúpajúceho dymu a od lesa bolo počuť tlmené výkriky zúriaceho davu. Rozzúrení muži sa prihnali k ranču a hrozivo sa zastrájali päsťami: „ Otvor! Otvor tú prekliatu bránu, Sutter! Chceš nás načisto ožobráčiť, čo? Tak sa ukáž! “
„ Náš otec tu nie je! “ odvážne sa vztýčil nad kolmi Emil. „ Ak od neho niečo chcete, musíte počkať. Odišiel do Washingtonu! “
„ Tak to si ty, šteňa, “ ozývalo sa z davu. „ Myslíš si, že nás pripravíš o pôdu? My na nej ťažko lopotíme, patrí nám. “
„ To ste na omyle, “ bránil sa najstarší Sutterov syn. „ Všetky pozemky v širokom okolí San Francisca patria nášmu otcovi už od čias, keď tu stálo len zo 10 domov. To vy ste sa svojvoľne usadili na našom vlastníctve a protiprávne na ňom ťažíte zlato, ktoré v konečnom dôsledku patrí nám. Súd to predsa jasne potvrdil. “
„ Zavri tú papuľu, zasran! “ ešte väčšmi sa rozpaľovali rozvášnení chlapi. „ Rozsudok už neplatí! Podpálili sme celý súd a teraz vykúrime aj toto všivácke sídlo... Chlapi, zaprite sa do brány! “
Brána nápor tiel nevydržala a vzbúrenci za začali hrnúť do ranču. Sutterovi synovia stihli proti útočníkom niekoľkokrát vystreliť, no o chvíľu presile podľahli. Robotníci sa rozpŕchli a rozzúrení zlatokopovia začali rabovať. Na mnohých miestach vypukli požiare a rozzúrení muži zabili každého kto sa im postavil do cesty. Ušetrili iba Sutterovu ženu a dcéru. Fort Sutter ľahla popolom.

**********************************

Johann Sutter sa so straty svojich synov pomiatol. Viac ako 20 rokov vo Washingtone dennodenne navštevoval Ministerstvo spravodlivosti a Najvyšší súd a žiadal, aby mu potvrdili rozsudok kalifornského súdu. Všade ho však považovali za blázna. Úradníci sa s ním príliš nebavili: „ To ste zasa vy? Ukážte, čo to máte?.. . Á, San Francisco, už viem. Žiaľ v tejto veci vám môže pomôcť jedine prezident. Ale má taký preplnený program, že máte malú nádej, žeby vás mohol prijať. Príďte inokedy...alebo sa radšej vráťte domov. “
„ Ja počkám, “ s veselým úsmevom povedal Sutter. „ Pán prezident ma určite príjme. Včera mi to povedal. Stretol som sa s ním pri rieke a chytali sme ryby. Sľúbil mi, že sa na môj prípad pozrie. Mali by ste to tu mať niekde na stole. “
„ Žiaľbohu, nič také tu nemám, “ so zhovievavým úsmevom povedal úradník. „ Myslím, že by ste už mali ísť. Možno o týždeň o dva mi prezident váš prípad prinesie. Potom sa veci určite dajú do poriadku... Dovidenia, pán Sutter. “
„ Porúčam sa, pane, “ dvihol klobúk Sutter a otočil sa k dverám.
Len čo vyšiel na ulicu, privítala ho spŕška posmeškov od malých šarvancov: „ Sutter, Sutter, Frisco si zober... Hlupák Sutter... Ideš hľadať zlato? “
„ Čušte vy zbabelci! “ oboril sa na nich Sutter. „ Čo ste to za vojakov? Dôstojníci majú ísť príkladom. Generál Sutter je vaším veliteľom. Máte si ctiť najbohatšieho muža Ameriky. Zakladateľa slávneho mesta San Francisca. Veď ešte uvidíte, keď prezident vynesie rozsudok. Potom sa uvidí kto mal pravdu. A vás, keď sa stanem maršalom, posadím do väzenia a za trest budete pracovať na mojich statkoch. “
„ Si najväčší blázon v Amerike, Sutter, “ volali chlapci. „ Ty už nemáš nič, všetko si prehajdákal. Si úplny žobrák... Sutter, Sutter, Frisco si zober... “
„ Ale, idete do čerta, “ zahnal sa stareckou päsťou Sutter a chlapci sa rozutekali na všetky strany. Vtom mu za chrbtom zaznel známy hlas: „ Pán Sutter! Pán Sutter! “
Johann sa otočil a hneď spoznal svojho bývalého tesára, ktorý prvý našiel na píle v Colome zlato: „ James Marshall. Čo tu robíš? “
„ Hľadám zlato, pane, “ odpovedal Marshall. „ Je tam veľa zlata. Sú ho tam celé kopy. “
„ A kde? “ veselo Sutter žmurkal na dvoch ošetrovateľov, ktorí Marshalla viedli. Bývalý tesár odpovedal s úplnou samozrejmosťou: „ No...predsa tam. Stačí si z toho zlata trocha zobrať a je vaše. Všetko je tam so zlata... “
„ No tak nezdržujte, Marshall, “ súril jeden z ošetrovateľov. „ Musíme už ísť. “
„ Ešte chvíľu počkajte, “ prosíkal Marshall. „ Viete, pán Sutter. Oni ma zavreli do blázinca. Neprávom. Lebo im za nič na svete nechcem povedať, kde to zlato je, hahaha. Ja to poviem iba prezidentovi... Chodil za mnou každý deň a nosil mi čokoládu. Lenže už dvakrát neprišiel. Nechcú ho ku mne pustiť... Tak som ušiel. Títo dvaja ma chytili. “
„ To nič, “ spiklenecky zašepkal Sutter. „ Keď sa s prezidentom stretnem, poviem mu o tom. A o zlate ani muk... “
„ Dobre, dajte už pokoj, “ odstrčil Suttera jeden z ošetrovateľov. Obaja potom Marshalla uchopili a viedli ho preč. Sutter sa za nimi chvíľu pozeral a pomaly sa pustil hore ulicou. 18. júna 1880 zomrel na schodoch pred Kongresom na zástavu srdca.

**********************************

Zlatá horúčka trvala v Kalifornii viac ako desať rokov a prilákala na bohaté náleziská cez 100 000 ľudí so všetkých kútov sveta. Každý rok vydala rieka Sacramento so svojimi prítokmi zlato v miliónových hodnotách. V roku 1851 to bolo dokonca za 55 miliónov dolárov. Z tohto bohatstva si však tí, čo ho ťažili, odniesli len zlomok. Väčšina s nich zomierala na rôzne choroby spôsobené studenou vodou a drsným podnebím, alebo padla za obeť banditom a podvodníkom. O zvyšok sa postaral alkohol.
Napriek tomu, že sa zlato neskôr našlo v Colorade a aj na Aljaške, zlatá horúčka urobila s bezvýznamného San Francisca veľkomesto. K vlastníctvu Sutterových pozemkov, na ktorých dnešné San Francisco stojí, sa zatiaľ nikto neprihlásil.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.